MilanVodrážka

Šesť skladbičiek pre štyri ruky, ktoré som napísal v roku 1988 ako svoju ročníkovú prácu na konzervatóriu. Rukopis som stratil. Ale hudba sa nestratila — žila ďalej v triedach klavírnych učiteľov celých tridsaťšesť rokov.

Ivan Čeredejev oslavoval sedemdesiatku a zorganizoval koncert svojej kapely. Sedel som v hľadisku a vedel som jedno: chcem byť súčasťou toho, čo sa deje na pódiu. O rok neskôr som hral s nimi.

Čo majú spoločné Gershwin, Bohemian Rhapsody, Caravan a Fantóm opery? Všetky sa ocitli v repertoári dámskeho salónneho orchestra Afrodíté. Štyri roky som pre súbor pripravoval aranžmány skladieb, ktoré na prvý pohľad nemali nič spoločné s klasickou hudbou – a predsa to veľmi dobre fungovalo.

Niektoré piesne existovali na jedinom mieste na svete — v pamäti jediného človeka. V polovici osemdesiatych rokov som chodil po okolí Piešťan s páskovým magnetofónom a nahrával ich, kým bol ešte čas. Bol to trochu „úlet", ale dnes viem, že pri niektorých nahrávkach vznikol jediný záznam piesne, ktorý vôbec existuje. Vtedy som netušil, že ma to jedného dňa privedie až ku rozhlasovému orchestru.