Zabudnuté melódie Slovenska

Niektoré piesne existovali na jedinom mieste na svete — v pamäti jediného človeka. Prišiel pohreb a piesne navždy zmizli.

Polovica osemdesiatych rokov, niekde pri Piešťanoch. V kuchyni starej ženy beží magnetofón. Spieva pieseň, ktorú nikto nikdy nezapísal — a po nej už možno nikto ani nezaspieva.

Ako som sa tam ocitol? Nie celkom podľa plánu.

Začalo sa to nevinne. V Piešťanoch založila pani učiteľka huslí folklórny súbor. Z detskej skupiny sa časom stala Striebornica — súbor dospelých tanečníkov a muzikantov, ktorý funguje dodnes.

Nikto v okolí nevedel hrať na cimbale. Ponúkol som sa, že sa to naučím ja. Od nuly. Za pár týždňov som hral aspoň tak, aby som sa mohol pridať.

A folkloristický výskum v teréne prišiel sám od seba. Keď hráš folklór, skôr či neskôr sa dostaneš aj k ľuďom, od ktorých pochádza. Chodili sme po dedinách v okolí Piešťan, navštevovali starších spevákov a nahrávali ich piesne. Vtedy som nerozmýšľal nad budovaním archívu ani nad záchranou kultúrneho dedičstva. Robili sme to preto, lebo to patrilo k životu súboru. Nahrávalo sa všetko, čo stálo za zapamätanie.

Až oveľa neskôr sa ukázalo, že tie pásky budú mať druhý život.

Zozbieraný a upravený materiál sa po rokoch stal základom mojich skladieb a aranžmánov pre OĽuN — Orchester ľudových nástrojov Slovenského rozhlasu. Vysoko profesionálne, špičkové teleso.

Tam som stretol Petra Jantoščiaka, vtedajšieho dramaturga OĽuN. Bol nekompromisný — na folklórnu autentickosť dbal úzkostlivo a na kompozičné remeslo ešte viac. Odstraňoval všetko, čo tam nepatrilo. A trval na všetkom, čo tam patriť malo. Nie vždy sa mi jeho kritika počúvala ľahko, ale bolo to presne to, čo som v tej dobe potreboval. Tú remeselnú disciplínu… z nej čerpám doteraz a využil som ju v živote mnohokrát.

Keď sa na to pozerám spätne, v zrkadle času nevidím žiadny premyslený veľký plán. Vidím len človeka, ktorý sa naučil hrať na cimbale, lebo ho skrátka niekto musel hrať. Potom chodil s magnetofónom po dedinách, pretože to vtedy dávalo zmysel ľuďom okolo neho. A až s odstupom desaťročí sa ukázalo, akú to malo skutočnú váhu.

Tvorivý život málokedy kráča po priamke.

V marci 2025 — vyše dvadsať rokov po tom, čo tieto rozhlasové nahrávky vznikli — ma Slovenský rozhlas pozval, aby som o tejto práci porozprával do éteru. No vo výsledku nejde o ten rozhovor. Ide o tie piesne. Tie, ktoré kedysi viseli na jedinej nitke ľudskej spomienky. Ide o hlasy ľudí, ktoré kedysi zneli v kuchyniach malých domov niekde pri Piešťanoch a dnes ich hrá profesionálny orchester.