Ako motivovať dnešného študenta

V minulom príspevku som hľadal odpoveď na otázku, čo môže udržať nepokojné dieťa pri hudbe. Štvorručná hra je veľmi nápomocná. Ale sama o sebe nemusí stačiť.

V mojom prípade prišla skutočná láska k hudbe o pár rokov neskôr — a nebolo to vtedy vôbec o klasickom klavírnom repertoári.

Bol som už väčší, keď som začal s kamarátom hrávať piesne Elánu, Olympicu a Žbirku. Nie z nôt, a nie v škole — proste sme si sadli a skúšali sme, čo dokážeme zahrať po pamäti. A keď nás učiteľ gitary neskôr nechal hrať staré bluesové tradicionály spolu s ďalšími deťmi, niečo vo mne sa preplo. Cítil som sa zrazu úplne inak, než pri Czerného klavírnych etudách.

Neviem to zjednodušiť na jednu príčinu. Bola to asi kombinácia dvoch silných vecí naraz: hral som s niekým iným, a hral som hudbu, ktorú som už poznal a mal rád. Ani jedna z nich by asi samostatne nestačila, ale spolu to fungovalo fantasticky.

Toto je bod, kde si mnohí učitelia pomyslia, že ide o klasický večný spor medzi “vážnou” a “populárnou” hudbou. Nie, takto to nemyslím.

Ide o niečo jednoduchšie, ale hlbšie: mozog potrebuje emocionálne spojenie so zvukom skôr, než je ochotný investovať disciplínu do jeho zvládnutia. Nie namiesto disciplíny — ale ešte pred ňou. Elán a Žbirka mi nedali techniku. Tú som mal odinakiaľ. Dali mi ale dôležitý dôvod, prečo sa oplatilo tú techniku vôbec používať.

Výskum, ktorý sa dnes zaoberá motiváciou, toto potvrdzuje pomerne jasne: hudba, ktorú si človek sám vyberie a ktorá má preňho osobný emocionálny význam, funguje na motiváciu výrazne silnejšie než starostlivo zostavený repertoár — hoci by aj bol pedagogicky perfektne vyskladaný. Nie je to argument proti klasickému repertoáru. Je to argument o prioritách.

Dnešný študent má veľmi podobné emócie aj motiváciu, ako som mal ja v osemdesiatych rokoch. Ale svet okolo neho je úplne iný.

Vtedy som si musel vypočuté piesne pamätať, alebo si ich prehrávať znova a znova z kazetového magnetofónu, až kým som ich pochytil. Dnešné dieťa má prístup k akejkoľvek nahrávke, akéhokoľvek interpreta, kedykoľvek — cez telefón v jeho vlastnom vrecku. Konkurencia o jeho pozornosť je veľká, a nie je to iný spolužiak s gitarou. Je to algoritmus, ktorý mu ponúka presne to, čo chce počuť, každých pätnásť sekúnd, bez akejkoľvek námahy.

To ale neznamená, že motivácia zomrela. Znamená to, že učiteľ klasickej hudby dnes súťaží s oveľa silnejším protivníkom, než bol môj gitarový učiteľ.

Ale presne tá istá sila sa dá aj obrátiť. Ten istý telefón, ktorý dieťa rozptyľuje, dokáže za pár sekúnd nájsť skladbu, pri ktorej sa mu rozžiaria oči — stačí sa ho spýtať a naozaj si vypočuť odpoveď. Konkurencia sa stáva spojencom vo chvíli, keď ju učiteľ prestane vnímať ako nepriateľa a začne ju používať ako nástroj — k tomuto sa chcem ešte vrátiť v ďalšom článku.

Takže — čo z toho vyplýva prakticky? Nie odmietnutie klasického repertoáru. Ale ochota pýtať sa žiaka, akú hudbu má rád — a nájsť spôsob, ako ju do hodiny vpustiť, hoci len na chvíľu, hoci len ako čerešničku na torte. Nie preto, že populárna hudba je lepšia. Ale preto, že emocionálne spojenie so zvukom je vstupnou bránou k disciplíne, nie jej náhradou.

Ja som sa k svojej disciplíne dopracoval cez Olympic a starý blues. Dnešné dieťa sa k nej dopracuje cez niečo iné. Úloha učiteľa nie je rozhodnúť, či to “iné” je dostatočne dobré a hodné pozornosti. Je to skôr o tej schopnosti hľadať a nájsť, čo to vlastne je.

Dohrania nabudúce, priatelia.