Nový príbeh Kocúra v čižmách

Mal som päťdesiatdva rokov, keď mi zazvonil telefón. Jana — spolužiačka zo základnej umeleckej školy, dnes sama klavírna pedagogička — sa ma pýtala, či môže so svojimi žiakmi používať moje noty. Noty, ktoré som napísal v roku 1988 ako ročníkovú prácu na konzervatóriu.

Hudba, na ktorú som v priebehu života úplne zabudol. Nemal som žiadnu kópiu — a rukopis už vôbec nie. Stratil som ho, asi pri niektorom zo sťahovaní. Janka mala svoju fotokópiu. Po celé tie roky z nej učila, hrala z nej a dávala ju svojim žiakom. Odfotila ju mobilom a poslala mi ju v krátkom maile. Tie noty stále existovali — a hudba v nich žila ďalej. Nie v archíve, nie v šuflíku. V triedach. Deti sa z nich učili hrať, klavírni pedagógovia si ich odovzdávali ďalej. Tridsaťšesť rokov bez vydavateľa, bez nahrávky, bez akejkoľvek inštitucionálnej podpory.

A vtedy mi to celé došlo. Žiadna recenzia, žiadna cena ani odborná porota by mi tento pocit nedala. Moja hudba žila samostatným životom bezo mňa. A deťom skrátka sadla.

Suita sa volá Nový príbeh kocúra v čižmách. Šesť skladieb pre štvorručný klavír, každá s vlastným charakterom a vlastnou emóciou. Prvá — Kocúr v čižmách — je energický dixielandový pochod: radostný, istý sám sebou, s malou chvíľou pochybností uprostred. Druhá, Začarovaný zámok, je pomalá a chladná — záhada, osamotenosť, zastavený čas. Šípková Ruženka je uspávanka: pokoj, nežnosť, dievčenský pôvab. Štvrtá, Polnočný bál, sa začína prebúdzaním zámku zo sna a rozplýva sa do bizarného valčíka — napätie sa uvoľňuje, radosť sa vracia. Kráľ vetrov je pomalá, mystická hudba — pocit pokory pred niečím väčším. A šiesta, Sedem trpaslíkov, je energický a veselý pochod, ktorý zrkadlí prvú skladbu — radostný nástup, krátke napätie, lúčenie. Suitu otvára a zatvára tá istá ľahkosť — radostná, rytmická energia, ktorá ťa nesie vpred. Nie je to náhoda. Ako dieťa som miloval skladby, ktoré sa dali pískať alebo hmkať do kroku.

Suita je venovaná Monike Pavlákovej — mojej učiteľke na ZUŠ. Naučila ma, že klavír nie je len nástroj, ale cesta k duši. Cez jazz mi ukázala slobodu, improvizáciu, rytmus a vášeň — a tieto veci sú v každej jednej z týchto šiestich skladieb, či ich počuť, alebo nie. Monika Pavláková pred niekoľkými rokmi odišla. Toto venovanie je malým gestom vďaky, ktoré prišlo príliš neskoro. Kompozičnú stránku suity tvaroval môj profesor Stanislav Hochel — jeho stoický pokoj som vo svojich osemnástich rokoch dôkladne preveril vlastnou tvrdohlavosťou a za každú jeho pripomienku som mu vďačný dodnes. Na konzervatóriu učí stále — aj vo svojich sedemdesiatich piatich rokoch.

Keď hudba žije tridsaťšesť rokov v cudzích rukách a stále funguje, pochopíš jednu jednoduchú vec. Talent, vzdelanie, trpezlivosť učiteľov — to všetko si nedostal preto, aby si si to odložil na pamiatku. Hudbe musíš dať tvar — taký, aký si zaslúži. To je tá harmónia, ktorú som celý život hľadal — nie harmónia v akordoch, ale rovnováha medzi tým, čo som dostal, a tým, čo môžem rozdávať ďalej.

A tak vzniká prvé riadne vydanie tejto suity — vlastnými silami, prvýkrát v tlačenej podobe. Notový zápis práve dokončujem. V príprave sú nahrávky a k nim aj animované videá pre každú zo šiestich skladieb. Vydanie bude sprevádzať QR kód s nahrávkami, priamo v notách — tak, aby dieťa nemuselo hádať zvukovú podobu len z notového zápisu. Tá schopnosť príde, ale až s rokmi.

Projekt chcem priviesť na svet prostredníctvom crowdfundingovej kampane na donio.sk. Ak chceš byť jej súčasťou, toto je ten správny čas.