Znova za klávesmi

Sedel som v hľadisku a sledoval Ivana na pódiu. Bol to mimoriadny večer — sedemdesiatiny, a sála to vedela. Ľudia neprišli len na koncert. Všetci ho poznali osobne.

V určitom momente som si uvedomil niečo zvláštne. Už som si nepamätal, aký je to vlastne pocit hrať pred ľuďmi. Vedel som si to len predstaviť. A tá predstava bola dosť silná na to, aby mi nedala pokoj.

Ten pocit na pódiu — keď hudba prúdi cez teba aj cez ostatných muzikantov naraz, a cítiš, že všetci v sále sú napojení na to isté. Hráči aj poslucháči. Nie je to stav, ktorý sa dá ľahko popísať slovami. Ale keď ho raz zažiješ, vieš presne, aký je nenahraditeľný.

S Ivanom sa poznáme z deväťdesiatych rokov, keď sme obaja spievali v nemeckých operných domoch. Naše cesty sa rozišli — on sa venoval novinárčine, ja som sa ponoril do IT. Hudba nezomrela. Len stíchla.

Keď ma v roku 2022 pozval, aby som sa pridal do kapely, vedel som hneď: áno. Nie preto, že by som potreboval profesionálnu satisfakciu alebo pragmatický „kšeft“. Preto, že som to chcel.

A to je presne ono. Keď hráš hudbu preto, že chceš — nie preto, že treba — tak sa pohľad na vec mení. Tlak zmizne. Zostane len hudba. A je zrazu oveľa zaujímavejšia.

Tu sa chcem trochu zastaviť. Kedysi, ako mladý muzikant, som veľmi dobre poznal trému. Profesionálna hudba má svoju úroveň, svojich kritikov, recenzie aj zákulisné reči. Vždy som mal pocit, že ma niekto súdi a porovnáva. Dnes ma už nikto nesúdi — z prostého dôvodu, že profesionálom v tomto zmysle slova už nie som. Nervozita pred prvým tónom tam, samozrejme, je vždy. Ale akonáhle zaznie zvuk, noty a prísne pravidlá zmiznú. Zostane len rozhovor — medzi nami v kapele, medzi nami a publikom. A v tom rozhovore niet miesta na súdenie.

Znamená to pre mňa veľa.

Sedím za stage pianom, priamo pred publikom. Klavírny zvuk dopĺňajú moje ďalšie lásky z čias mladosti — Fender Rhodes a Hammond B3. Všetky nahrávky z tohto obdobia aranžujem ja, a vracajú sa pocity šťastia, ktoré dokáže dať len tvorba.

O štyri albumy neskôr rozumiem, prečo to funguje. Posledný album ide v mixovaní rôznych štýlov najďalej: rock and roll, tango, salsa, veľké klavírne balady. Zdanlivo nesúrodé svety. A predsa to celé drží pokope — každá skladba dostane to, čo naozaj potrebuje.

Na albume Porucha systému je skladba Žilina. S Ivanom sme k nej natočili videoklip zo záberov nakrútených mobilom priamo v meste. Žiadna produkcia. Len záber za záberom, zostrihané tak, aby obraz dýchal s hudbou.

Pätnásťtisíc pozretí. Najpozeranejší klip v histórii kapely. Niekedy netreba drahú techniku. Stačí len autentický pohľad.

Nie každá pieseň potrebuje celú kapelu.

Ranná Impresia je len Ivanov hlas, gitara a klavír. Klip sme nakrúcali na Tenerife — v nádhernom prostredí, so šumom oceánu a paliem v pozadí. Aj strih je môj. A hoci sa tento vizuál sledovanosťou nikdy nevyrovnal Žiline, mám ho rád pre tú nezabudnuteľnú atmosféru.

Niekedy je hudba najpravdivejšia, keď sa vzdá všetkého okrem podstaty.

IC Band ma vrátil na pódium. Ale nie tam, kde som kedysi skončil. K niečomu novému — k hudbe, ktorú hrám preto, že ma baví. Nie preto, že treba.

To je iný druh slobody. Znie to inak.