Prečo na štvorručnej hre záleží

Minule som písal o dieťati, ktoré nechcelo čítať noty. O chlapcovi, ktorý hľadal hudbu prstami namiesto toho, aby sa ju poctivo učil hrať z nôt ako ostatní. Dnes chcem povedať, čo ho napokon k tomu notovému zápisu — ale hlavne ku hudbe samotnej — naozaj priblížilo.

Neboli to iné, lepšie noty. Bol to druhý pár rúk na tom istom klavíri.

Začiatočník na klavíri žije vo veľmi úzkom svete. Pravá ruka hrá jednoduchú melodickú linku. Ľavá pridáva pár sprievodných tónov, väčšinou v malej oktáve. Celý ten svet sa zmestí do štyridsiatich centimetrov klaviatúry — a klavír pritom má oveľa viac.

Nikto začiatočníkovi nepovie, čo všetko ten nástroj po zvukovej stránke dokáže. Na zvuk musí ešte čakať.

Až kým raz nezasadne k štvorručnej skladbe.

Pamätám si tú prvú štvorručnú skladbu úplne presne — nie jej názov, to nie, ale ten pocit áno. Učiteľka si sadla vedľa mňa a začala hrať spodný part. Zrazu sa ozvali basy, ktoré som predtým z klavíra nikdy nepočul. Harmónie, ktoré dopĺňali moju jednoduchú melódiu zdola, bol to úplne iný level. Nehral som už sám. Bol som súčasťou zvuku, ktorý bol väčší, než to, čo som doteraz poznal.

Bol to pocit orchestra. Nie preto, že by tam boli farby zvuku iných nástrojov — ale preto, že som odrazu počul klavír znieť v plnom rozsahu.

Vtedy sa v celom Československu učilo z jednej a tej istej klavírnej školy — ruskej klavírnej školy, ako sa jej hovorilo. Obsahovala prekvapivo veľa štvorručných skladbičiek. Neviem, či to bolo zámerom autorov alebo len šťastná náhoda, ale príležitosti hrať štyrmi rukami sa vďaka tomu vracali pomerne často — vždy, keď bol po ruke niekto starší, s kým sa dalo zahrať.

Neviem s istotou povedať, či to zásadne zmenilo môj celkový vzťah k hudobnej škole. Bolo mi osem, deväť rokov — človek si vtedy nerobí takéto bilancie. Ale ten pocit, ten konkrétny pocit plnosti zvuku, ten sa vracal zakaždým. A to už je samo o sebe dosť silný dôkaz, že niečo fungovalo.

Z pedagogického pohľadu dnes vieme trochu viac o tom, čo sa vtedy dialo. Detská hlavička, ktorá má problém udržať si svoj vlastný vnútorný rytmus, dokáže prekvapivo dobre reagovať na rytmus, ktorý príde zvonku. Ruky učiteľky v spodnej časti klavíra, to neboli len krajšie harmónie. Boli aj vonkajším pulzom — niečím, na čo sa dalo naviazať, keď vlastný vnútorný pulz ešte nebol dosť pevný.

Dieťa z minulého príspevku takýto vonkajší pulz potrebovalo možno viac než väčšina spolužiakov. A štvorručná hra mu ho dávala presne vtedy, keď to potreboval.

Ak učíte klavír a máte žiaka, ktorý sa neustále vzpiera metronómu, skúste si namiesto toho proste sadnúť vedľa neho. Niekedy to vôbec nie je otázka disciplíny. Je to otázka toho, či dieťa cíti živý pulz, ktorý by malo nasledovať — alebo ho len bezducho počuje tikať niekde vedľa seba.

Dohrania nabudúce, priatelia.