Dieťa, ktoré nechcelo čítať noty

Najzábavnejšia časť hrania na klavíri bola pre mňa vždy rovnaká. Nie naučiť sa správne vyťukať noty na klávesnici. Nie zahrať skladbu bez chýb. Ale nachádzať hudbu a zvuk prstami — prechádzať po klávesoch, skúšať, hľadať, až kým to nezačne znieť. Ten fyzicko-motorický prieskum zvuku: tóny, melódie, hľadanie kláves, ktoré ich v sebe skrývajú a čakajú, kým ich nájdeš.

Prstoklad ma nezaujímal. Hľadanie zvuku áno.

Malo to ale chybičku — z pohľadu mojej učiteľky klavíru to vôbec nebol správny prístup.

Prstokladové číselné značky sú v notách z dobrého dôvodu. Ukazujú, ktorým prstom zahrať ktorý tón — aby bola technika čistá a efektívna. Bez správneho prstokladu sa podvedomá motorika nerozvíja tak, ako treba.

Moja učiteľka si pomerne skoro všimla, že takmer nikdy neviem prstom ukázať, kde v notovom texte sa práve nachádzam. Nie preto, že by som bol nepozorný. Ale preto, že som noty v skutočnosti veľmi nepoužíval. Hrával som spamäti, podľa sluchu, hrával som podľa toho, čo som chcel počuť — a noty ma pri tom vlastne iba otravovali.

Nuž a keď toto o mne zistila, nebola z toho veru vôbec nadšená.

Pamätám si momenty, keď na moje hodiny zavolala ostatné učiteľky — potrebovala proste svedkov. Potrebovala niekoho, kto potvrdí, že toto dieťa je skutočne ťažký prípad neposlušnosti. Chlapec ignoroval noty. Hrával po svojom. Keď ho zastavila, nevie ukázať, kde vlastne hrá. A keď zahrala frázu správnym prstokladom, dokázal to zopakovať — ale až potom, keď si to vypočul. Nie podľa papiera. Podľa zvuku.

Hudobná škola v sedemdesiatych rokoch fungovala podľa jasne definovaného systému. Prakticky všetci žiaci v Československu sa učili z rovnakej klavírnej školy, rovnakým postupom, v rovnakom tempe. Systém bol dobrý. Pre väčšinu detí fungoval. Len pre niektoré “hlavy” jednoducho nebol stavaný.

Dnes ju chápem úplne jasne. Mala pred sebou žiaka, ktorého správanie nedávalo zmysel v rámci toho, čo vtedy pedagogika ponúkala. Nebol lenivý — hrával. Nechcel robiť zlobu — bavilo ho to. Ale keď sa ho pýtala na noty, narazila na prázdno. Vtedy neexistovali úvahy, ktoré by jej naznačili, čo sa vlastne deje. Neexistovala správna otázka. A bez správnej otázky, prirodzene, neprichádzala ani správna odpoveď.

Viem, že som bol ťažký žiak. A viem, že sa snažila.

Výskum, ktorý sa dnes zaoberá pozornosťou a motiváciou, opisuje niečo, čo v sedemdesiatych rokoch ešte nebolo jasne sformulované. Mozog hľadá odmenu. Hľadá niečo, čo okamžite potvrdí, že energia bola investovaná správne. Čítanie notového záznamu, ktorý ešte neznie — čierne symboly na bielom papieri, ktoré predstavivosť a motorika zatiaľ len ťažko menia na zvuk — toto pre niektoré mozgy jednoducho žiadnu odmenu neposkytuje.

Hľadanie hudby prstami tú odmenu poskytovalo. Každý objavený tón, každá melódia nájdená nie z papiera, ale priamo z klávesov — to bola odmena. Malá, okamžitá, skutočná. A táto hlava ju potrebovala skôr, ako mohla prijať čokoľvek iné.

Dnes toto správanie má svoje meno. Volá sa ADHD. Vtedy, v sedemdesiatych rokoch v Československu, toto meno v kontexte hudobnej školy prakticky neexistovalo. Učiteľka nevidela diagnózu. Videla dieťa, ktoré neposlúcha.

Toto neposlušné dieťa neskôr vyštudovalo na bratislavskom konzervatóriu. Napísalo suitu, ktorá prežila tridsaťšesť rokov v cudzích triedach bez toho, aby o tom vedelo. A dnes sa tá istá suita konečne chystá na svoje skutočné vydanie.

Nespomínam to preto, aby som dokazoval, že som mal pravdu a učiteľka nie. Mala vo svojom časopriestore pravdu — s tým, čo vtedy vedela, a s tým, čo mala k dispozícii. Spomínam to preto, aby bolo jasné: za tým dieťaťom bol potenciál. Nebol to problém — bola to len otázka iného prístupu.

A to, čo ho nakoniec pritiahlo k hudbe navždy, to nebol lepší pedagogický prístup ani iná učebnica. Bolo to niečo oveľa konkrétnejšie. Ale o tom až nabudúce.

Dohrania nabudúce, priatelia.