Keď ťa označia za blázna

Skús niekedy na párty povedať, že matematika a hudba sú si bližšie, než si väčšina ľudí myslí. Skús to nadhodiť len tak, medzi rečou o počasí a práci. Pozrú sa na teba, akoby si práve oznámil, že Zem je v skutočnosti plochá.

A pritom je to jedna z vecí, ktoré sa dajú celkom jednoducho overiť — aspoň v základných princípoch.

Začal som si to uvedomovať cez úplne banálne vzťahy. Oktáva — tón, ktorý znie „rovnako“, len vyššie — má presne dvojnásobnú frekvenciu tónu pod ňou. Nie približne. Presne. Keď vedľa seba položíš dva rovnaké tóny, z ktorých jeden je o oktávu vyššie, ich zvuky sa stretnú v dokonalom pomere 2 : 1. Toto nie je metafora. Je to fyzika, ktorú si vieš overiť meraním.

Potom som sa začal bližšie pozerať na pojmy, ktoré som predtým bral ako čisto hudobnú záležitosť. Tritón — v stredoveku nazývaný diabolus in musica — je presne definovaný interval, polovica oktávy. Jeden z najnapätejších zvukov, aké poznáme. Ten moment, keď máš pocit, že sa hudba na sekundu zasekne a čaká, kam sa pohne ďalej. Môže pôsobiť nepríjemne, ale aj krásne — závisí to len od kontextu.

A kvintový kruh, ktorý som roky vnímal ako teoretický diagram z hodín harmónie, som si zrazu predstavil inak. Keď ním prechádzaš po kvintách, po dvanástich krokoch sa vrátiš takmer presne na začiatok. Takmer. A práve táto drobná odchýlka je dôvod, prečo je ladenie klavíra permanentne otvorený problém.

Čím viac som sa tým zaoberal, tým jasnejšie som v hudbe videl štruktúru tam, kde som predtým vnímal len interpretáciu.

Na škole sme mali profesora Beneša, ktorý o Bachovi a Beethovenovi vedel rozprávať celé hodiny. Pamätám si, ako dokázal rozoberať Bachove fúgy takmer ako architektúru — hlasy, ktoré sa presne stretávajú, odpovedajú si a vracajú sa v prísnych intervaloch. Vtedy som to bral skôr ako fascinujúci výklad než niečo, čo má tvrdý racionálny základ.

Podobne to bolo aj s Beethovenom. Profesor hovoril o jeho symfóniách ako o stavbách, kde sa motívy vracajú v premenených tvaroch a iných kontextoch, no stále s rovnakou vnútornou logikou. Vtedy som mal pocit, že ide len o veľmi presvedčivú interpretáciu, nie o niečo doslova merateľné. Až neskôr mi došlo, že tie vzťahy tam naozaj sú — len ich človek nevníma ako matematiku, keď je ponorený do hudby.

Postupne som pochopil, že krása a štruktúra sa nevylučujú. Zlatý rez som dovtedy poznal najmä z fotografie a výtvarného umenia ako ideálny pomer strán, ktorý ľudské oko podvedome vníma ako dokonalú harmóniu. Až časom mi došlo, že táto estetická matematika nefunguje len v priestore, ale aj v čase. Ten istý zlatý rez prenesene riadi aj výstavbu hudobných foriem — napríklad vyvrcholenia v Beethovenových symfóniách často prichádzajú presne v bode tohto ideálneho delenia.

A potom prišiel Gaudí.

Keď som sa prvýkrát bližšie pozrel na jeho prácu na Sagrade Famílii, nevidel som len „organickú architektúru“, ako sa to zvyčajne opisuje. Zaujalo ma, ako surovo fyzicky a doslovne premýšľal. Vytváral modely z povrázkov a závaží — zavesené špagáty pod vlastnou váhou formovali dokonalé krivky. Celý model bol pritom otočený hore nohami. To, čo malo byť raz masívnou stavbou, vznikalo ako gravitáciou tvarovaný negatív architektúry. Pre mňa to nebolo estetické zjavenie, ale skôr zvláštny moment precitnutia: že tvar nemusí byť vymyslený, ale dá sa „nájsť“ cez fyziku.

Čím viac sa na to pozerám, tým menej vidím oddelené svety. Hudba, matematika, fyzika — a potom aj úplne praktické veci ako svetlo, napätie či proporcie — sa mi začali spájať do jedného vnímania. Nie ako nudná teória. Skôr ako niečo, čo človek začne prirodzene vidieť okolo seba.

Tak skús na ďalšom večierku nadhodiť, že hudba je matematika. Možno ťa tiež označia za blázna.

Ale ak máš chuť povedať mi, čo si o tom myslíš — napíš mi na sociálnych sieťach alebo mailom. Rád si vypočujem, v čom so mnou nesúhlasíš. Alebo že si na to prišiel sám, dávno predo mnou.

Domyslenia nabudúce, priatelia.