Iné formy poznania

Kým náš svet zaplavili počítače, vyzeralo skladanie hudby asi takto: mal si v hlave nejakú hudbnú predstavu, dal si ju na papier, a dúfal si, že bude znieť tak, ako si predstavuješ. Ak si vedel hrať aspon trochu slušne na klavíri, vedel si si to aspoň približne zahrať — vrstvu po vrstve, linku po linke, prípadne s pribúdajúcimi skúsenosťami aj viac hlasov naraz. Ale počuť celú kompozíciu naraz, s príslušnou inštrumentáciou, v tempe, vštky hlasy súčasne — na to si si musel počkať až do skúšky s ansámblom. Alebo mať vypestovanú živú hudobnú predstavivosť - to bol samozrejme ten optimálny prípad.

Hudobná predstavivosť mi nikdy nechýbala, no v druhej polovici osemdesiatych rokov sa v mojej izbe objavila kombinácia, ktorá zmenila všetko: herný počítač ATARI a syntetizátor Korg M1.

Z dnešného pohľadu by tá pracovňa vyzerala ako exponát z technického múzea. Staré ATARI, na ňom primitívna verzia Cubase, všetko prepojené MIDI káblami so synťákom. Zaberalo to dosť miesta, ale bol to ten najkrajší nástroj, ktorý som vtedy mal.

Keď som počul svoje kompozície prehrávané cez MIDI vo všetkých hlasoch naraz — nie schematicky na klavíri, ale v plnej inštrumentácii — bol to úplne unikátny zážitok. Nie preto, že by to bolo dokonalé. Znelo to primitívne, synteticky, so všetkou mechanickosťou ranného MIDI, ktorú pozná každý, kto s tým pracoval. Ale znelo to. Myšlienka, ktorá existovala len na papieri a v hlave, sa stala zvukom.

Tento rozdiel sa ťažko vysvetľuje tomu, kto to nezažil. Vedieť si predstaviť, čo si napísal, a reálne to počuť — to sú dve úplne iné formy poznania.

A potom tu bol ešte jeden zdanlivo drobný detail, ktorý v praxi znamenal veľa. Ihličková tlačiareň.

Tá hlučná, bodová mechanika osemdesiatych rokov dokázala vytlačiť noty. Neboli dokonalé a už vôbec sa nedali porovnať s dnešnou grafikou. Ale pre spoluhráčov a interpretov boli vytlačené noty oveľa čitateľnejšie než akýkoľvek rukopis. Bola to praktická zmena, dostupná okamžite priamo na stole.

Odvtedy ubehlo niekoľko dekád. To čo sa zmenilo, je ťažké stlačiť do pár viet. Ale skúsim.

Dnešné zvukové knižnice dokážu simulovať orchester tak, že rozdiel od živej nahrávky spozná len trénované ucho. Softvéry ako Sibelius alebo LilyPond produkujú notové záznamy v kvalite, ktorú kedysi vedel dosiahnuť len skúsený sadzač nôt. Nahrávacie nástroje, ktoré boli kedysi dostupné len veľkým štúdiám, dnes bežia na obyčajnom MacBooku v rohu spálne.

Technológia nezmenila to, čo chceš povedať. Ale zato výrazne zmenila to, ako ľahko si vieš finálny tvar tej myšlienky skontrolovať.

V jednom z predchádzajúcich textov (Telefonát) spomínam, že ma život nakoniec nasmeroval do úplne iného sveta — do IT. Moje pracovné prostredie je dnes Oracle. Ako softvérový architekt pracujem s Oracle EBS, PL/SQL, procesnou logikou a analýzou komplexných systémov. Na prvý pohľad to pôsobí ako absolútny protipól k umeniu a hudbe.

Páči sa mi na tom ale skutočnosť, že slovo oracle má aj starší, pôvodný význam. Miesto, kde sa nehľadá len to, čo je zjavné na povrchu. Miesto, kde sa odkrýva pevná štruktúra za zdanlivým chaosom.

Konzervatórium ma naučilo počúvať. IT svet ma naučil štruktúrovať. A čas nakoniec ukázal, že to nie sú dva oddelené svety. Je to len iná forma poznania. Iný jazyk, iné nástroje, no rovnaké hľadanie HARMÓNIE.

Domyslenia nabudúce, priatelia.