Telefonát

Telefonáty sú väčšinou bežnou súčasťou dňa. Zavolá mama, kolega, kamarát. Poriešiš, čo treba, a ideš ďalej. Väčšina z nich nezanechá žiadnu stopu.

Ale občas zazvoní telefón a nič už nie je také isté ako predtým. Nie že by to bol nejaký dramatický rozhovor — práve naopak. Tieto hovory bývajú nečakane pokojné, bežné, skoro všedné. A až neskôr si uvedomíš, že sa niečo zmenilo.

Jana mi zavolala pred niekoľkými rokmi. Bol to jeden z takýchto telefonátov.

Jana Zanis Bajuszová chodila na klavír k tej istej učiteľke ako ja — Monike Pavlákovej. Jana sa neskôr tiež stala klavírnou pedagogičkou. Učila deti hrať na klavíri — a medzi notami, ktoré pri tom používala, boli aj moje.

Volala, aby sa opýtala, či nemám z pohľadu autorského práva žiadne výhrady.

Vtedy mi vlastne chvíľku trvalo, kým som pochopil, čo hovorí. Mal som okolo päťdesiatdva rokov a práve som sa dozvedel, že hudba, ktorú som napísal ako dvadsaťdvaročný študent konzervatória, ešte stále existuje — nie niekde v škatuli medzi starými vecami, ani v archíve s katalógovým číslom, ale na naozajstných hodinách klavíra. Tridsaťšesť rokov. Bez toho, aby som o tom mal čo i len tušenie.

Originál mojho rukopisu sa stratil pri sťahovaní. Jana mala svoju kópiu, ešte zo študentských čias. Odfotila mi ju mobilom a poslala mailom. Je to suita šiestich skladieb pre štvorručný klavír. Ak ťa zaujíma, o čom táto hudba je a aký príbeh nesie, viac nájdeš tu.

To, čo som cítil, keď sa mi táto dávno zabudnutá hudba zrazu vrátila do života, sa opisuje ťažko. Nebola to eufória. Skôr niečo tichšie — hrejivé prekvapenie, zmiešané s otázkou: a teraz čo? Nápad niečo s tou hudbou urobiť síce prišiel rýchlo, ale ja som sa do ničoho nehrnul. Asi dva roky som o tom rozmýšľal, iba tak, bez rozhodnutia.

Napokon hudba samotná nebola tým, čo ma postrčilo do pohybu. Bolo to učenie.

Moje prvé zamestnanie bolo vyučovanie hudby. Začal som ešte pred dvadsiatkou — popri štúdiu v Bratislave som učil v Piešťanoch. Neskôr som učil na ZUŠ v Handlovej popri ďalších aktivitách. Vyučovanie bolo pre mňa vždy niečím úplne iným než ostatné zamestnania. Formovať ľudí — zvlášť deti — a zapaľovať v nich záujem o niečo krásne, to je dar, ktorý stojí nad ostatnými činnosťami, ktorými sa dajú zarábať peniaze.

Od vyučovania som odišiel nie preto, že by ma prestalo baviť. Ale živiť štvorčlennú rodinu z učiteľských platov, to v tom čase jednoducho nefungovalo. Odišiel som. Odbočka viedla do IT sektoru, ale o tom niekedy inokedy. Ale jedna moja vnútorná časť — tá, ktorá chcela zapaľovať záujem o krásu — ostala potichu niekde vzadu čakať.

Keď sa ku mne takto okľukou dostala moja vlastná, dávno zabudnutá kompozicia, začal som pomaly cítiť, ako sa tá čakajúca časť prebúdza.

Nie preto, že by som sa chystal vrátiť do školy. Bolo to skôr preto, že táto hudba — overená tridsatimišiestimi rokmi v skutočných triedach, s reálnymi deťmi, bez môjho vedomia a bez toho, aby som pre to čokoľvek urobil — dostávala teraz šancu. Šancu byť riadne vydaná. Šancu dostať sa k ďalším učiteľom, k ďalším deťom.

Je tu ešte jeden detail, na ktorý si vždy znova spomeniem.

Pôvodné sprievodné texty k jednotlivým skladbičkám tejto suity napísala moja mama, ešte vtedy, pred tridsiatimi šiestimi rokmi, keď som ju odovzdával ako ročníkovú prácu. A odvtedy si tá hudba akosi stále nachádzala ľudí, ktorí sa o ňu starali — hoci to nikto z nás takto neplánoval.

Dohrania nabudúce, priatelia.