Keď vieš, že sa zastavíš

Väčšina z nás cestuje s mobilom. Keď vidíš niečo čo sa ti páči, cvakneš pár fotiek a ideš ďalej. Obrázky nám slúžia ako backup vlastných spomienok, a je to tak úplne v poriadku.

Ale s foťákom to funguje inak.

Nie technicky. Ten spôsob, akým sa pozeráš na to isté miesto, ten je iný. Keď so sebou vláčiš fotoaparát, vieš, že sa niekde zastavíš. Nevieš kedy, nevieš kde — ale zastavíš sa. To čakanie na ten moment mení celý spôsob, ako kráčaš mestom alebo prírodou. Začneš si všímať veci, na ktoré by si sa inak ani nepozrel. Svetlo na špici kostolnej vežičky. Starenku pri okne. Tieň, ktorý nemá logiku.

Fotoaparát je shortcut k plnej pozornosti. Bez nutnosti, aby si sa najskôr stal majstrom meditácie.

S fotografiou som vyrastal. Doslova.

Starí rodičia mali jednoduchý čiernobiely fotoaparát na svitkový film formátu 6×6. Fotografie sa vtedy nedávali vyvolať do labáku — negatívny film sa v tmavej miestnosti priložil k fotopapieru medzi dve sklá, na sekundu sa naň posvietilo a na svete bola kontaktná kópia v pomere 1 : 1. Primitívne, precízne, vzrušujúce.

Rodičia mali už naozajstnú tmavú komoru. Zväčšovák, chémiu v podobe vývojky a ustaľovača, leštičku na hotové fotky — všetko pekne až po formát A4. Mama raz vyhrala lokálnu fotografickú súťaž so záberom zasneženého chodníka. Výhľad z okna. Stopy v snehu. Nič viac. Krásna diagonálna kompozícia, víťazný záber.

Môj prvý vlastný fotoaparát bola malá kockatá ruská kamera, tiež na 6×6 film. Mal som asi sedem rokov. Pevná clona, fixfokus — vlastne to bolo podobné dnešnej GoPro-čke. Potom prišiel Ljubiteľ — kópia českého Flexaretu. A okolo pätnástich rokov môja prvá skutočná zrkadlovka Zenit, aj so vstavaným expozimetrom. Všetko čiernobiele. Farebný diapozitív síce existoval, a občas sme na dia-film naozaj fotili, ale premietanie vyžadovalo zatemnenú miestnosť takže to bolo menej praktické. Farebné fotky boli buď drahé, alebo nestabilné. Čiernobiela fotka, to bola jednoducho naša realita.

Ale to, ako fotografovanie zmení pohľad na svet, to som pochopil oveľa neskôr.

Mal som asi štyridsaťšesť rokov, keď som bol prvýkrát na skutočnom poznávacom výlete v zahraničí. Predtým iba klasické dovolenky a služobky. Na iné nebol čas, neboli peniaze, bol proste iný život. Lisabon bol prvý.

Pamätám si to úplne presne. Chodil som po meste s fotoaparátom a hlavou plnou toho, čo ešte chcem vidieť a zachytiť. Nie v zhone — práve naopak, chodil som s tou zvláštnou sústredenosťou, keď vieš, že sa všade môžeš zastaviť, keď bude treba. Len nikdy nevieš vopred kde.

A potom som vošiel do kníhkupectva v ruinách kláštora Carmo — jedného z tých miest, kde čas plynie inak. Náhodne som prelistoval jednu z kníh, a okamžite narazil na vety, ktoré opisovali presne to čo som v ten istý deň sám prežíval. Bola to kniha o kreslení v meste, nie o fotografovaní — ale autor písal o tom, ako nosenie skicára mení spôsob, ako prechádzaš ulicami. Vieš, že sa zastavíš, a zastavenie je súčasťou potešenia. Spomalíš tam, kde sa všetci pohybujú. Ponoríš sa do okolia — architektonického, prírodného, ľudského — a zároveň si pritom zachováš aj malý odstup, ktorý potrebuješ na to, aby si dokázal niečo zachytiť. V tom ponorení sa ty sám strácaš. A zároveň práve v tom objavíš svoju nekonečnú slobodu.

Zatvoril som tú knihu a vyšiel von. Lisabon bol stále rovnaký. Ale niečo som v tom kníhkupectve nechal — a niečo iné som si vzal so sebou.

Fotoaparát nie je zápisník. Je to pozvánka — pre teba, a aj pre kohokoľvek iného — zastav sa. Pozri. Možno tu niečo je.

Väčšinou tam niečo je.

Dofotenia nabudúce, priatelia.