Predslov

Mám jeden zlozvyk: odkladám veci na neskôr.

Prvýkrát mi napadlo písať niekedy okolo tridsaťpäťky. Bolo dosť myšlienok, dosť zážitkov, dosť toho, čo sa mi zdalo zaujímavé povedať. Ale nezačal som. Nie z lenivosti — skôr preto, že na to ešte nebol ten správny čas. Strom neprinesie ovocie skôr len preto, že si to želáš. Niektoré veci skrátka musia dozrieť.

Teraz som o dosť starší. A zdá sa, že ten čas konečne prišiel.

Začnime otázkou, ktorú som si kládol už dávnejšie: načo vôbec zdieľať?

Niežeby som hľadal nejakú ušľachtilú odpoveď. Tá, ktorá mi z toho nakoniec vždy vyjde, je priama. Je to pocit dlhu.

Veľkú časť toho, čo viem a kým som, som dostal od ľudí, ktorí sa rozhodli niečo zdieľať. Z kníh. Od muzikantov, ktorí nahrávali. Od programátorov, ktorí zverejňovali kód. Od fotografov, ktorí písali o tom, čo a prečo fotia. Od filozofov, ktorí si dali námahu sformulovať niečo, čo by inak zostalo len v ich hlave. Títo ľudia nemuseli nič zdieľať. Ale urobili to. A niečo z toho vo mne zostalo — formovalo to moje myslenie, smerovalo záujmy, zmenilo to spôsob, akým veci vidím a cítim.

Zdieľanie vedomostí má navyše jednu fascinujúcu vlastnosť. Všimol som si ju už pri učení hudby a neskôr som ju videl aj v IT svete. Nefunguje to ako rozdávanie peňazí. Keď peniaze rozdáš, zostane ti menej. Keď zdieľaš vedomosti, nestrácajú sa. Naopak — všetko pochopíš ešte hlbšie. Keď niečo vysvetľuješ, začneš tomu sám lepšie rozumieť. Keď niečo učíš, stávaš sa v tom lepším. Čím viac odovzdáš, tým pevnejšie to v tebe zostane.

Toto je jeden z dôvodov, prečo táto stránka existuje. Druhý sa vysvetľuje o čosi ťažšie.

Keď okolo teba začnú odchádzať ľudia — nie abstraktne, ale konkrétne, vrátane tých najbližších — začneš inak rozmýšľať o tom, čo po tebe zostane. Nie v nejakej morbídnej rovine. Čisto pragmaticky.

Deti sú naším najpriamejším pokračovaním. Ale spolu s nimi aj všetko ostatné, čo sme vytvorili: hudba, fotografie, texty, myšlienky. Len to, čo existuje nezávisle od našej fyzickej prítomnosti, má šancu prežiť nás.

Medzi ľuďmi, ktorí ma v poslednom čase opustili, bol aj môj otec. Nechcem to tu rozoberať, spomínam to len preto, že niektoré pravdy získajú váhu až vtedy, keď si uvedomíš, že čas nie je nekonečný zdroj.

Oliver Burkeman — britský autor, ktorého knihy ma v posledných rokoch zasiahli najviac — píše, že máme k dispozícii zhruba štyritisíc týždňov. Toľko nám život daruje, ak budeme mať šťastie. Keď to vyjadríš konkrétnym číslom, prestane to byť abstrakcia. Štyritisíc. A významná časť z nich je už za mnou.

Burkeman hovorí niečo, čo ma nenapĺňa úzkosťou, ale naopak — prináša zvláštnu úľavu. Práve preto, že čas je ohraničený, netreba z každého rozhodnutia robiť drámu. Dokonalý moment nepríde. Záruky neexistujú. Stačí začať. To ostatné sa ukáže po ceste.

Takže toto nie je veľkolepý debut. Nie je to záväzok o frekvencii, prísľub formátu ani rozsahu písania. Je to len pokus.

Na tejto stránke budem písať o hudbe, fotografii, technológiách a cestovaní. O tom, čo ma zaujíma — a najmä o spojeniach medzi týmito svetmi, ktoré sa na prvý pohľad zdajú byť od seba ďaleko. Budem písať po slovensky aj po anglicky. Chcem, aby mi rozumeli ľudia, na ktorých mi záleží — bez ohľadu na to, akým jazykom hovoria.

Ďakujem, že si tu.